Neskutočné skutočné 6.

Brusel – Súd obžalovaného Charlesa Scoota odsúdil k pätnástim rokom odňatia slobody a k peňažnej pokute troch miliónov Libier, rodinám zosnulých. V súvislosti s týmto prípadom skončil vo väzba aj Scootov obhajca, ktorý zámerne zamlčal dôležité dôkazy, ktoré hovorili v neprospech spoločnosti

Londýn – Polícia zahájila pátranie po bývalom zamestnancovi CK D&R Jamesa Brooksa, ktorý je od začiatku roku nezvestný. Podľa nezávislých zdrojov sa aktívne podieľal na záchrane novinárov a od tej doby o ňom nie sú nijaké správy. Je v podozrení z úmyselného zanedbania povinností s následkom smrti.


Londýn – Nezávislý vyšetrovateľ Paul Stewart odhalil, že osem novinárov a jeden zamestnanec Spoločnosti zomreli už v budove CK D&R a ich údajný pobyt v nemocnici bol obyčajnou kamuflážou na odlákanie pozornosti. Nemocničný personál priznal, že prijal úplatok vo výške dvadsaťtisíc Libier. Stewartovi sa zároveň podarilo zistiť, že v tú istú dobu zomrelo ďalších dvadsať ľudí, zákazníci CK D&R. Vinu za tieto úmrtia nesie tá istá chyba v programoch, ktorá usmrtila aj osem novinárov zo Stredozeme.


Vysielanie CNN na živo zo súdu - Pán Stewart, Pán Steward! Včera ste povedali, že ste s výrokom súdu spokojný. Čo bude nasledovať?
Cestovná kancelária Sny Skutočnosťou bude uzavretá a všetci zamestnanci podrobený výsluchu. Musíme zistiť, ako je možné, že zomrelo toľko ľudí a kto za to všetko nesie zodpovednosť.
Zodpovednosť? To znamená, že Charli Scoot sedí vo väzbe bezdôvodne?
Nie je tam bezdôvodne. Ako riaditeľ spoločnosti nesie zodpovednosť za svojich zamestnancov a pokiaľ nedokáže povedať, kto môže za chybu, ani ako sa to mohlo stať, potom je vinný tým, že tak náročný projekt zveril nezodpovedným a možno aj nevyškoleným zamestnancom.
Čo sa vlastne stalo?
To sa zatiaľ nezistilo. Tím technikov intenzívne pátra po príčinách kolapsu intranetu Spoločnosti, ale pokiaľ viem, zatiaľ na nič neprišli. Všetko fungovalo perfektne a zrazu... Máme tu asi tridsať mŕtvych. Kolaps našťastie nastal len v Londýnskej pobočke, inak by sme tu mali ďalších tristo mŕtvych.
Aj keď ste nedokázali zistiť príčinu sieťovej poruchy, trváte na vine Spoločnosti. Je to pravda?
Áno. To, že my nemôžeme nič zistiť, nemení nič na tom, že Spoločnosť nemala vôbec Stredozem zapínať, pokiaľ si nebola úplne istá, že je to bezpečné.
Ostatné programy do tej doby fungovali bezchybne. Prečo si myslíte, že sa to stalo práve v Stredozemi, ktorú robili tí istí ľudia, čo ostatné programy?
To naozaj netuším. A aby som sa priznal, veľmi ma to mrzí. Aj ja som sa chcel raz pozrieť do Stredozeme, naozaj... Tú poslednú vetu tam tiež dáte? Vystrihnite ju, prosím vás.
Už len posledná otázka. Podľa záznamov bezpečnostnej agentúry zmizol jeden zamestnanec CK SS James Brooks priamo pred objektívom kamery krátko predtým, než boli systémy úplne vypnuté. Čím si to vysvetľujete?
Tak to si vôbec neviem vysvetliť.Podľa mňa ide o trik, ale kontrola ukázala, že sa to skutočne stalo a so záznamom nikto nemanipuloval. Zdá sa to neuveriteľné, ale na chvíľu tam Brooks bol na špirále, pripojený o prístroje a hneď bol preč, špirála prázdna. Potom nastal už spomenutý kolaps. Je možné, že je vinný práve James Brooks. Do jeho pátrania je zapojený aj Interpol, ale zatiaľ bezvýsledne. Akoby naozaj zmizol zo sveta.

____________

Stál som dlho uprostred miestnosti a rozhodoval som sa, či sa mám vrátiť. Doma ma aj tak nik nečakal, len nepríjemnosti. A ryby sú už isto dávno zožraté mačkou a tá sa o seba vie postarať.
„Nie!“ skríkol som si pre seba. Ten počítač som znovu vypol. V Roklinke som ešte ponachádzal veci, čo sa mi mohli zísť. Našiel som nejaký meč, luk a šípy- všetko úžasnej elfskej výroby. Pobral som nejaké mapy, jedlo a odišiel od tak krásneho a smutného miesta. Zrazu som sa cítil nejaký kompletný. Tento pocit mi chýbal a ani som si to nikdy neuvedomoval, po celú dobu môjho pobytu.Chýbal mi vždy, keď som cestoval a aj keď som bol doma.
Teraz som mal pred sebou len jednu cestu. Tá cesta mala byť veľmi dlhá a náročná. Chcel som predsa nájsť Ainudôr. To je môj domov. Aj keď mi ešte dlho trvalo prečo. Asi preto, že Zem mi pripadala iba ako vyblednutá kópia Stredozeme. Preto, lebo mi pripadala tak vzdialená, tak úbohá a nepriateľská.
Možno preto, že Stredozem je jediný skutočný svet, aj keď je neskutočný...

_____________


Koniec

Neskutočné skutočné 5.

„Čo sa deje tak dôležitého, že ste ma museli vytiahnuť z postele uprostred noci?“ opýtal sa Scoot, keď prišiel do budovy Spoločnosti o pol tretej v noci. Privítali ho niekoľkí pracovníci.
„Máme problémy.“
„Problémy máme od chvíle, čo sme spustili Stredozem. Aký je ten najnovší?“
„V háji máme celý systém. Zrútila sa nám sieť, nie len Stredozeme, ale aj všetko ostatné.“
Scoot pozrel na monitory. Počítače, ktoré bežali dvadsaťštyri hodín denne, boli teraz vypnuté. „Vysvetlite mi, do riti, čo sa to tu deje!“
„Nó, všetci ktorí boli pripojení, všetci... ehm...“
„Tak už sa vymáčkni! Čo s nimi?“
„Sú mŕtvi.“
„Takže,“ povedal po chvíli Scoot. „Nesmie sa to dostať von. Niečo si vymyslite, trebárs aj podplaťte nejakú nemocnicu, že sú u nich, len nech to nevyzerá, že skapali u nás.
„Ozaj,“ dodal, keď odchádzal. „Keby ma hľadali, tak som už pred týždňom odišiel z Anglicka na dovolenku. Napríklad do Egypta. Áno, do Egypta, tam sa človek ľahko stratí v dave.“
Chytili ho na letisku.

________

Haag - Riaditeľ známej Cestovnej kancelárie Dreams and Reality Charles Scoot prvýkrát pred súdom priznal, že prvý vstup do Stredozeme sa nezaobišiel bez ťažkostí. Uviedol, že zdravotné problémy ôsmych novinárov a jedeného zamestnanca CK D&R, ktorí strávili pol roka v nemocnici, zavinila chyba v programoch. Zástupcom cestovnej kancelárie hrozí trest odňatia slobody až na dvadsať rokov a peňažná pokuta v hodnote päť miliónov Libier.

Praha - Zástupci Cestovní kanceláře Dreams and Reality včera na tiskové konferenci
prohlásili, že z bezpečnostních důvodů uzavírají Českou pobočku této společnosti.

Londýn – Dnes v noci podľahol dvadsaťšesť ročný muž, zamestnanec CK D&R, svojim zraneniam. Stav troch novinárov je naďalej kritický a sú pod stálou lekárskou starostlivosťou.

________

Všetko to do seba zapadalo. Keď ma Grobarg našiel, musel sa ísť pochváliť k nazgúlovi, a preto sa nemohol stretnúť so Šagratom v priesmyku. Tak nemohli nájsť Froda a Sam sa nedozvedel, že nie je mŕtvy, ale len priotrávený. Tak sa Sam vydal sám k hore osudu. Keď sa Frodo prebral, tak si myslel, že ho Sam okradol a chce prsteň len pre seba. Sama ovládlo zlo a zabil Froda, a prsteň si nechal. A keď vyhlásil prsteň je môj, tak Sauron všetku svoju pozornosť sústredil na nich. Teraz nemohlo zvíťaziť šťastie a prsteň neskončil v puklinách hory osudu, ale získal ho Sauron. A ten v plnej sile nechal zničiť všetko krásne.
Ja som zmenil históriu niečoho, čo ani nikdy neexistovalo.
Ako Sauron získal prsteň, behom chvíli sa dalo všetko do pohybu.
Minas Thirit padol behom hodiny. Tam našiel svoju konečnú smrť aj Gandalf. Elrond zomrel v Roklinke a Arweninu smrť ani nechcem vedieť. Galadriel sa stala temným tieňom, ktorú ovládal Jeden prsteň cez Nenyu. Škretia armáda sa prevalila celou Stradozemou až k moru. Šedé prístavy ľahli popolom a už nikdy neexistovala žiadna loď, ktorá by odplávala na západ.
Aj na Sarumana sa dostalo. Sauron sa ho zbavil ako Hitler jednotiek SA. Aragorna a Legolasa som videl umierať v neznesiteľných bolestiach. Hodili ich do bane, kde som pracoval aj ja. Elf v podzemí bez kúska svetla a vzduchu. Zomrel od vyčerpania. V posledných chvíľach života nevyzeral ako krásny elf. Bol úplne vychudnutý, vlasov mal veľmi málo a jeho krásna tvár už nebola taká krásna. A Aragorn? Napchávali ho jedom, mučili tými najhoršími spôsobmi. Dlho sa statočne držal. Ale sám temný pán ho zabil. Celú hodinu sa na neho pozeral kým mu premietal smrť všetkých jeho priateľov a aj Arwen. Zomrel, pretože to vsetko nemohol zniesť. Potom ho zožrali škreti.
Nakoniec zostal len Sauron, ktorý vládol zničenej a vyprahnutej Stredozemi, kde už nemalo vyjsť slnko a ani hviezdy.
Jeho víťazstvom skončil Tretí vek.
A aj napriek tomu, alebo preto som sa rozhodol utiecť. Mal som aj plán, ale Grobarg nás strážil ako oko v hlave. Skončil po tom všetkom ako obyčajný bachár a stále nám dával najavo, ako ho táto práca sere.
„Hýbte sa, vy ropuchy,“ vrieskal a mlátil nás bičom. „Pohnite tou svojou kostrou, lebo inak z vás vymlátim dušu!“
Nevnímal som jeho krik. Sauron sa na nás vykašlal a nechával nás jedného po druhom zdochýnať. Dolovali sme pre neho striebro a iné kovy. Nedostávali sme žiadne jedlo, len trochu smradľavej vody. Ak sme našli nejakého červa v zemi, to bola hotová hostina. Zatiaľ si mohol dovoliť plytvať otrokmi, mal ich množstvo.
„Hej ty,“ švihol ma Grobag bičom. „Neflákať sa! Tamten vozík vytlačíš nahor!“
Prešiel som okolo hromady mŕtvol a odkopol ešte teplé telá tých, ktorý tlačili vozík predo mnou ,ale nedotlačili. Smrdelo to tu, bola tu tma a množstvo dymu. Čo by som dal za to, keby som sa mohol vrátiť domov. Aj keď ma tam okrem mačky a možno ešte rybičiek nik nečakal. Ale bol by som späť vo svojom svete. Táto Stredozem sa mi ani trochu nepáčila, aj keď bola oveľa skutočnejšia než tá naprogramovaná. Ale kto stojí o takúto skutočnosť?
„Gorbag!“ ozvalo sa zhora. „Zas ti utiekli väzni. Pokiaľ s tým nezačneš niečo robiť, tak si tu skončil!“ to v preklade znamenalo, že ak mu utečie ešte jeden väzeň, tak mu podrežú hrdlo.
Gorbag odhodil bič a s nenávisťou chytil najbližšiu ženu a odhryzol jej polku tváre. Potom sa obrátil ku mne s tvárou od krvi a z úst mu trčalo mäso a koža tej nevinnej dievčiny.
Okolo prebehlo pár väzňov, ktorý svoj aj tak bezcenný život obetovali pomste. Konečne mali spôsob, ako sa za tie hodiny tyranie Gorbagovi pomstiť.
„Gorbag,“ oslovil som ho šeptom. „Ja viem všetko a dokážem ti pomôcť.“
„Nikto mi nedokáže pomôcť,“ nevšímal si ďalších utekajúcich väzňov.
„Chcel som zmiznúť a usadiť sa niekde, kde nie sú veľký páni.“ pokúšal som sa hovoriť ako z Pána prsteňov. „Máš poslednú možnosť.“
„Ty nemôžeš vedieť, čo ja chcem.“
„Chceš prežiť,“ odpovedal som tak tajomne, aby ho to čo najviac zaujalo. Zhora šli výkriky zamaskovaných utečencov a chodbou sa valil dupot škretích nôh.
„Pokiaľ mi pomôžeš, utečieme a ty prežiješ. Toto je tvoja posledná šanca. ON nemusí byť tvojim pánom. Sauron bol len SLUHOM veľkého Morgotha!“
Tak toto som nemal hovoriť nahlas. Červené oko z Barad-dur preniklo temnými tieňmi a ja som zacítil jeho hnev. Sauron možno bol kedysi sluhom, ale teraz to bol pán. A to veľmi mocný a krutý pán.
Grobag sa rozhodol, poznal som to podľa výrazu tváre. Mohol si vybrať medzi istou smrťou a šancou na život. „Poď,“ povedal som. Pomáhal som škretovi pri úteku z Mordoru. Milujem paradoxy.
Pred niekoľkými dňami som objavil vchod do jaskyne, kde prúdila podzemná rieka. Žiadne kovy, žiadna ťažba, žiadny ľudia, žiadny škreti. A veľmi neisté podpery, ktoré držali tisíce ton kamenia nad našimi hlavami. Škretom bude dlho trvať, než sa tadiaľ prekopú a to my by sme mohli byť na míle ďaleko.
Rozbehol som sa tým smerom s Gorbatom za chrbtom. Z chodby sem doleteli slová škretov, ktorí keď zistili, že sa dal Gorbag na útek, začali ho naháňať. Strelili mu do srdca šíp. Vtedy som si uvedomil, že som ho so sebou nemal ťahať. Zbadali ma a začali za mnou utekať. Konečne som sa dostal do vchodu jaskyne. V behu som zrazil jednu podperu a dúfal, že urobí svoje. Musel som rýchlo utekať, aby ma nezavalili skaly. Skala sa za mnou zrútila a pochovala prenasledovateľov. Ako z lacného filmu, ale zabralo to.
Skaly sa ale neprestali rúcať a ja som utekal, ako som len vládal. Dobehol som k rieke, kde som mal jedinú možnosť – skočiť do rieky. Po veľmi dlhej dobe som sa dostal na breh.
Trvalo mi pár dní, než som sa dal do hromady. Odkedy som povedal, že Sauron bol len sluhom, sledovalo ma jeho horiace oko. Neviem, čím to bolo, ale po niekoľkých dňoch ma zrazu prestalo sledovať. Možno ma považoval za mŕtveho. Aj mocný robia chyby. Ja som za túto chybu bol vďačný.
Nakoniec som sa vydal na cestu. Trvalo týždne, možno aj mesiace kým som sa dostal do Roklinky. Cestou som sa naučil loviť divú zver a jesť surové mäso. Znovu som získal svoju starú váhu a silu. Prešiel som skoro celú Stredozem. Väčšinou som cestoval pustými miestami, ktoré zatiaľ Sauron nezničil. Prišli by na rad až neskôr. Cestou som stretol aj niekoľko utečencov, ktorí sa skrývali v lesoch a napádali škretie jednotky. Nakoniec som sa dostal na miesta, kde kedysi stával Elrondov dom. Dúfal som, že naša prestupová stanica tam zostala. Jedno z mála miest, kde sa nachádzala brána.
Mal som šťastie, že pod hromadami trosiek som našiel vchod do podzemia. Konečne doma. Teda skoro doma.
Musel som počítače vyčistiť, pretože ich pokrývala ťahavá rastlina, množstvo prachu a zeme.
Ako som tak zapínal počítač, spomenul som si na niekoľkých utečencov, čo som cestou stretol. Dozvedel som sa od nich o mieste zvanom Ainudôr. Mal aj iné názvy, ale vždy to znamenalo to isté. Miesto, chránené tak mocnou silou, ktorú nemohol ani Sauron zničiť.
Keď už som zodpovedný za to, že Sauron zvíťazil, premýšľal som, či by som nemal pomôcť tým, ktorý kvôli mne trpeli a ešte dlho budú. Keď už som zmenil budúcnosť niečoho, čo ani nikdy nebolo. Neviem, čím to bolo, ale Stredozem mi pripadala oveľa skutočnejšia než Zem. Bola tak neskutočne skutočná.

Neskutočné skutočné 4.

Tak toto miesto som nikdy nechcel vidieť. Pod Stredozemou si človek predstaví len pekné miesta, možno tajomné a trochu strašidelné, ale vždy krásne a dosť ďaleko na to, aby sa tam človek nedostal. Škreti sú zlí, ale na nás turistov si nedovolia. To je ale roztomilý, malý škretík. Ťuťu ňuňu. Také milé chcem mať doma. No čo maličký. Papa.
Aj ja som dlho žil s tou predstavou.
Ale tu? Minas Morgul vo mne vzbudzoval najväčšiu hrôzu a strach. A to som prežil tretiu ríšu, keď vojnu vyhrali Nemci. Tým by bolo až zle ako vyzerajú ozajstné koncentráky a sám Adolf by vyvaľoval oči, aké nechutnosti sa dajú spraviť ľudom. Cestou do veže som videl zomrieť množstvo ľudí tými najhoršími spôsobmi.
Veža ani nevyzerala ako veliteľstvo, a keby som to nepočul od samotných škretov, tak by som ani neveril. Mal som aspoň nejakú výhodu- poznal som históriu a budúcnosť Stredozeme a celej Ardy. A tiež som mal jazykový základ a poznal niektoré dialekty.
Zaviedli ma do obrovskej sály, kde na tróne sedela postava zahalená v čiernom plášti. Hneď mi bolo jasné kto to je. Keď na mňa pozrel svojimi červenými očami v tvári, ktorá nemala tvár, strachom som skamenel.
Preboha, veď nevyzerá ako stvorený počítačom, je úplne živý. On, pred ktorým sa trasú jeho vlastní a na jeho príkaz, by sa aj pozabíjali.
„Kto si?“ opýtal sa nazgúl a znelo to príšerne. Od strachu som začal skoro kričať. Jeho hlas prichádzal zo všetkých kútov miestnosti, len nie od neho.
„James Brooks.“
„Nerozumiem,“ povedal po chvíli prsteňový prízrak. „Čo znamená James Brooks?“ Moje meno opakoval úplne mechanicky, bez kúska porozumenia.
„To je moje meno.“ Priznám sa, bol som zmätený.
„Odkiaľ si? Kde je Jeden prsteň?“
„No, já,“ začal som. O Prsteni nesmie padnú zmienka. Musím jeho myšlienky preniesť iným smerom. „Som tu náhodou.“
Nazgúl svoju otázku zopakoval.
„Som z Obanu.“
„Kde to je?“
„V Škótku, vo Veľkej Británii.“ Znelo to síce dosť hlúpo, ale ani ma nenapadlo klamať. Jednoducho sa to nedalo.
„Zabite ho!“ Za celú dobu prízrak nezmenil monotónny hlas. Nikdy nezdvihol hlas. A to bolo oveľa strašnejšie a mučivejšie, než keby po mne vrieskal.
Vtom sa náhle stalo niečo neočakávané. Zásah z jasného neba. Alebo z najstrašnejšieho pekla. Celý svet sa akoby zavlnil, a ja som uvidel krajinu plnú kamenia. Stáli tam dve malé postavy, jedna držala krátky mečík. Ten obraz mi niečo pripomínal, ale predsa som vedel, že som niečo podobného nemohol vidieť.
„Vráť mi MÔJ prsteň!“
V tej chvíli sa od západu vrátilo Oko z Temnej veže. Len na zlomok sekundy som doň pozrel a po tele som mal studený pot. Až teraz som pocítil ozajstný strach. Sauron. Tá hrôza sa nedá opísať. Človek pri jedinej sekunde sa chce aj zabiť, aby nemusel cítiť ten strach a hrôzu. V tom samom okamihu som videl milión obrazov. Videl som Lórien, ako horí jasným plameňom a čierny dym zakrýva všetky hviezdy, videl som ako sa rúcajú biele steny Minas Tirith, ako valiaca sa voda zafarbená červenou krvou rozbíja Elrondov dom. Videl som ako škreti ničia malé hobitie záhradky. Videl som odlietať prsteňový prízrak preč z bojového poľa a dole stojacu dievčiu postavu. Stála nad telom svojho kráľa a stála tam tak dlho, pokiaľ jej srdcom nepreletel šíp a ona nespadla na telo kráľa.
„Vráť mi MÔJ prsteň!“
Teraz mi konečne všetko došlo. Všetci zmizli, všetci, ktorí boli dosť blízko sa pustili na honbu za Prsteňom. Už ma nemuseli vypočúvať. Sauron získal svoj Prsteň. A bolestne som si uvedomil, že za to všetko som zodpovedný len a len JA.

Neskutočné skutočné 3.

„Umlčte ju!“ zavrčal škret Grobarg a ďalej sa venoval čisteniu svojej zbrane od ľudskej krvi. Pár ďalších škretov si zatiaľ užívalo s gondorskou ženou.
Bola tma. Čierny dusivý dym sa valil z Mordoru a zakrýval blednúce slnko. Škretom nevadilo slnko. Patrili ku skurut-hai, elitným jednotkám, ktoré sa neboja slnka ako ostatný. Ale radšej mali tmu.
Žena znovu zvrieskla a bránila sa ako len mohla. „Povedal som, umlčte ju!“ skríkol Grobarg. Vzal meč a podrezal žene hrdlo.
Grobarg sa otočil a pozrel do diaľky, kde na nebi stúpal dym z malej gondorskej osady, ktorú v noci vyplienili. Odtiaľ priviedli aj tú ženu. Keď sa obrátil k ostatným škretom, videl, ako si to poniektorí rozdávajú s mŕtvolou a ďalší obhrýzajú jej hlavu a končatiny.
„Vstávajte chlapi!“ skríkol po chvíli. „Musíme vyraziť. Minas Morgul je ešte ďaleko.“
Škreti sa pomaly zdvíhali a zbierali si veci. Grobarg chvíľu čakal, kým sa pozberajú, no prestalo ho to baviť a vyrazil na cestu. Pokiaľ budú chcieť, dohonia ho. A pokiaľ náhodou nie, majú smolu. Po chvíli však zastavil a pozorne počúval. „Čo sa deje?“ opýtal sa prvý zo škretov, ktorý ho dohonil. „Čo počuješ Grobarg?“ Ostatní škreti tiež spozorneli.
„ Ježia sa mi chlpy,“ povedal vodca svorky. „Ako by nás niekto sledoval.“
„Tu? Všetci utiekli. Možno nejaká veverica od strachu zostala stáť a sledovala čo robíš.“
„Vykašlime sa na to. Ideme.“
Behom chvíľky zostala po škretoch len zničená zem a na zemi zohavené telo patriace dakedy si mladej žene. Keď dupot škretej jednotky zmizol v diaľke, z kríkov sa vynoril muž.
Tu sa naozaj niečo pokazilo, povedal si pre seba. Pozrel na mŕtvolu a z toho čo videl sa skoro povracal. Musel sa otočiť. Preboha, toto by Tolkien predsa nikdy nenapísal. My by sme nikdy nedovolili, aby sa niečo také dialo. Ten program bol vytvorený inak!
Obrátil sa k Minas Morgulu a vydal sa v stopách škretov. Nech sa dialo čokoľvek, musel som na to prísť. Toto bolo dôležitejšie než nejakí novinári. A okrem toho, šanca, že by som ich našiel sa rovnala nule. Hlavne, ak posledné správy o nich prišli až z Roklinky. To by aj na koni trvalo týždne, než by som tam dorazil.
Tma sa s Mordoru valila ako prílivová vlna a pokrývala celú krajinu do tajného a temného tieňa. Po niekoľkých krokoch zastavil.
"Prečo je tu také ticho?"
Naozaj tu bolo až mŕtvolné ticho. Než sa ale stačil spamätať, z nízkych kríkov naňho vyskočili škreti.
„Chcem ho živého,“ zavrčal Grobarg a zrazil päsťou jedného škreta s lukom na zem. „Pokiaľ to neprežije, tak pôjdete za ním.“ Škret sa zodvihol zo zeme. Po brade mu stekala čierna krv.
Muž sa bránil ako len mohol. Niekoľkých zvalil na zem, jednému zlomil väz a niekoľkým rozbil hlavu. Bol celý od čiernej, smradľavej krvi škretov. Pretože proti presile sa bojovať nedá, muža za chvíľu porazili. Ten mal šťastie, že žil, aj keď bol v bezvedomí.
„Ten nie je z Gondoru, „ povedal jeden škret. Nie je tak oblečený a ani tak nesmrdí. A nie je to ani Rohir.“
„Zavri hubu!“ skríkol Grobarg a pozorne si zajatca obzeral.
„Čo s ním budeme robiť?“
„Čo asi? Vezmeme ho do Lagúrzu. Šagrat bude mať veľkú radosť. Možno s neho niečo vytlčieme.
„Hej, hej, hej,“ skríkol náhle a odháňal škretov od ležiaceho tela. „Nechajte ho na pokoji. Nažeriete sa niečoho iného! Musí zostať na žive!“
„Zviažte mu ruky a okolo krku mu zaviažte slučku, aby neušiel. Pôjde pekne po svojich.“
Škreti muža zviazali a potom mu do hrdla naliali dryák. Muž začal kašľať, z očí mu stekali slzy, ale prebral sa a za pomoci niekoľkých rán aj vstal. Grobarg do neho niekoľkokrát kopol a celá skupina sa vybrala k priesmyku.
Vládla tam tma a deň splynul s nocou. Ubehla dlhá doba, než dorazili pred brány Minas Morgul. Tam sa stretli s inou jednotkou.
,,Grobarg, kde sa flákaš?“ vrieskal už v diaľke vodca druhej skupiny. „To nevieš, že je poplach?“
„Poplach? Nie, o tom neviem. A čo sa deje ?“
„Niečo sa dostalo dnu a my to máme nájsť. Pohnite sa, ideme hore do priesmyku.“
„To je zbytočné,“ povedal Grobarg. „My sme to niečo už chytili. Je to muž a nie je ani z Gondoru, ani z Rohanu.“
„Zoberte ho dole, nech sa naň veliteľ pozrie.“
„Ty povedz ostatným, nech už nehľadajú a pripravia sa na boj. Máme to niečo totiž MY!“

zaznam zo skypu, alebo ako som zabila Skalara :D

skalar nevri, ze stroje a pocitace maju dusu. tak som mu predpovedala, ze pracka mu nieco spravi...
uz vidim tu scenu
[22:39:58] Draugwen: pracka pere ty lezis v posteli
[22:40:32] Draugwen: ako tak ta pracka pere a zacina zmykat, natriasa sa. natriasa sa tak ze pomaly skace s kupelne
[22:40:48] Draugwen: priblizuje sa pomaly do tvojej izby
[22:40:58] Draugwen: desivo huci a skace
[22:41:16] Draugwen: a ty len vyplestis o ci a nicomu nechapes
[22:41:37] Draugwen: pracka skace bilzsie
[22:41:41] Draugwen: a blizsie
[22:42:09] Draugwen: a huci viac hlasnejsie, sililnejsie a najma zurivo
[22:42:20] Draugwen: namas kam ujst
[22:42:33] Draugwen: cez pracku sa nedostanes
[22:42:49] Draugwen: pomaly si prackov zatlazeny do kuta
[22:43:19] Draugwen: nemas kam ujst a ani ako sa branit
[22:43:45] Draugwen: este zbadas ze niekto dal nieco cervene do bieleho pradla
[22:43:56] Draugwen: a bude to posledna vec co uvidis
[22:44:02] Draugwen: END

Neskutočné skutočné 2.

Pán riaditeľ, na začiatok prezraďte našim čitateľom, čím sa zaoberá vaša firma.
Sme cestovná kancelária, až na to, že našich zákazníkov bereme na miesta, kam by sa
inak nedostali. A to nemyslím obrazne, ale doslovne. Zákazník u nás môže zažiť napríklad divoký západ devätnásteho storočia, gréckych filozofov, dobu kráľa Artuša, napoleonské boje či koncerty najlepších hudobných hviezd. Ponúkame aj rôzne alternatívne pohľady na náš svet. Momentálne je v kurze svet, v ktorom druhú svetovú vojnu vyhralo Nemecko.
Teraz k vašej novinke. Máte na ňu obrovskú reklamnú kampaň. Myslíte si, že Tolkienova Stredozem bude mať úspech?
Áno, myslím. Dlho nám trvalo, než sme tento krok odsúhlasili a začali na ňom pracovať. Na prvý pohľad nemožnosť preniesť Tolkienove predstavy do skutočnosti a krásu Stredozeme a Tolkienovho diela vôbec, kvôli tomu sme sa rozhodli, že Stredozem sprístupníme všetkým záujemcom o toto monumentálne dielo. Bola to pre nás výzva, ktorá sa nedá len tak odmietnuť.
Ale sú tu aj iné vaše projekty, ktoré si zaslúžia pozornosť.
Áno. Vzali sme si na starosť ďalšie významné a kultové diela, napríklad Narniu od
Lewisa, Plochozem od Pratcheta, Lucasovu galaxiu Hviezdnych vojen a sám sa veľmi
teším na Doyleov Stratený svet.
Vyskytlo sa niekoľko správ, že vaše systémy sú životu nebezpečné.
To je úplný nezmysel. Naše prístroje sú tie najbezpečnejšie na svete. Spĺňajú najnáročnejšie kritéria bezpečnosti.
Ako to vlastne funguje?
Nie je to nič svetoborného. Internet a virtuálna realita sú tu už dlho, my sme ich len spojili a vylepšili.
Nie je to náhodou ten spôsob, ktorý sme mohli vidieť vo filme Total Recall?
Nie, nie je. Ten spôsob je úplne iný. Za prvé- je pre nás tento spôsob nebezpečný. Ešte nemáme takú technológiu, aby sa nikomu nič nestalo. Stačila by odchýlka tisíciny milimetru a zanechalo by to doživotné následky, ak nie aj smrť. Za druhé - zákazníkovi nevložíme do hlavy čip, v ktorom sa mu premietnu spomienky, ale prenesieme ho na miesta, ktoré chce vidieť. Naozaj tie zážitky zažijete. Skôr by som to prirovnal k filmu Tron. Vysvetlím to čo najjednoduchšie Ak výlet bude trvať týždeň, bude aj preč týždeň. Ak sa tam náhodou potknete a spadnete, a budete mať modrinu, tak tú modrinu budete mať, aj keď
sa vrátite. Ľudia tu môžu prežiť to, o čom snívali alebo čítali na stránkach kníh, či videli vo filme a nie sú ničím obmedzovaní. Je len na nich, ako si svoje dobrodružstvo zariadia, ako sa zachovajú a čo si prinesú s tohto sveta.
Znie to veľmi šľachetne - napĺňate každého sny. Ale je to len obchod. Koľko na tom zarábate?
Viac než kedy zarobil Microsoft.
Posledná otázka. Odkedy bude Stredozem prístupná pre zákazníkov?
Od budúceho roka. V rámci reklamnej kampane sme poslali do Stredozeme niekoľkých
zástupcov médií, aby zažili, aká je Stredozem a mohli svoje zážitky ohodnotiť. Je to niečo ako predpremiéra filmu, ktorú si najprv pozrú kritici, aby film mohli ohviezdičkovať, a až potom bol premietaný bežne. Verím, že Stredozem bude mať úspech.
Ďakujem vám za rozhovor a prajem vám mnoho úspechov. Teším sa, že raz sa aj ja pôjdem pozrieť do Stredozeme, do krajiny, o ktorej som mohla len snívať.

Neskutočné skutočné

,,Ty židovská kurva!,“ mával som mu pred očami pištoľou. ,,Ty sviňa, za to by som ťa hneď zastrelil, len keby som mohol!“
Skupina približne dvadsiatich turistov na nás hľadela s údivom. Poniektorí s otvorenými ústami len civeli a svoje najmodernejšie fotoaparáty stískali v dlaniach.
Prečo by som vlastne nemohol, blesklo mi hlavou. Pokrčil som ramenami a vystrelil. Jeho hlava sa rozprskla ako paradajka hodená zo siedmeho poschodia. Za mnou niekto prekvapene vzdychol.
Odhodil som bezvládne telo, utrel si krv a podľa všetkého aj kúsky mozgu a pokračoval som tam, kde som skončil ako by sa vôbec nič nestalo. Veď sa ani nestalo.
Ukázal som na budovu z bieleho mramoru, pred ktorou sme stáli.,, Ríšsky snem,“ povedal som. ,,Vyhorel v roku 1934 a po vyhratej vojne v 1948 bol podľa návrhov Alberta Speera prestavaný do dnešnej podoby. Speer senát navrhol podľa zachovaných Rímskych stavieb. Ešte než sa pozrieme dovnútra, dovoľte mi pár slov. V hlavnej hale stojí socha prvého führera Adolfa Hitlera vysoká sedem metrov. Je zhotovená z číreho zlata a jej hodnota je-“
Vo vrecku mi zazvonil mobil. Kurva, pomyslel som si na adresu volajúceho. „ Brooks, prosím?“
,,Musíte sa okamžite vrátiť!,“ skríkol po mne niekto z druhého konca. ,, Je to veľmi dôležité! Máte desať minút na to, aby ste sa hlásil v kancelárii!“
„ Ale ja tu mám ľudí,“ namietol som.
,, Pošlite ich naspäť, my sa už o nich postaráme. Ponáhľajte sa!“ To bolo všetko. Teraz som mal povedať tým ľuďom, že ich zájazd sa predčasne skončil a čo najskôr sa dostať naspäť.
„Jej hodnota je cez milión mariek,“ dokončil som „ Dámy a páni, je mi to naozaj veľmi ľúto, ale musíme dnešnú prehliadku hlavného mesta Tretej ríše z technických dôvodov ukončiť. Vráťte sa do hotela, naši ľudia sa o vás postarajú a všetko vám bude nahradené.
Samozrejme, že frflali. Ja som tiež nebol nijak nadšený. Nerád odchádzam od nedokončenej práce.
Počkal som, kým všetci nenastúpili do autobusu a zmizli v diaľke. Potom som sa nadýchol a len zavrel oči. Keď som ich otvoril, hľadel som na biely strop, na ktorom blikalo neónové svetlo. Kým som sa odpájal od prístrojov, prišiel ku mne Charles Scoot, miestny riaditeľ Spoločnosti.
„Ó, to musí byť naozaj niečo veľmi dôležité,“ poznamenal som ironicky. Scoot totiž nikdy neopúšťal kanceláriu a všetko riešil cez telefón alebo počítač.
„Áno, to je. Brooks, máme obrovský problém.“
„ A čo také?“
„ Tak trochu nám blbne sieť.“
„ A kde je potom ten problém?“ stále som nechápal. To nebolo prvý krát, čo sme mali nejaké problémy zo systémom. Vždy to stačilo reštartnúť, alebo vypnúť a opraviť z vonka.
„Máme tam skupinu, ktorú nemôžeme dostať naspäť.“
Uprostred myšlienky som sa zarazil. „Ako nemôžme dostať naspäť?“ nechápal som. Alebo som ani nechcel chápať.
„Zmizli nám,“ sucho konštatoval Scoot. „Bežne by sme ich aj nechali tam, nech skapú, ale celý svet sa pozerá na nás.“
Do riti. „To sú tí novinári?“ spýtal som sa. „Tí v Stredozemi?“
„Áno, presne tí. Zajtra majú vyliezť a napísať o svojich zážitkoch v najprestížnejších novinách sveta. Pokiaľ nie, ostatní písania chtiví novinári sa začnú v tom babrať. Môžeme získať tak dva dni, prinajlepšom tri, ale potom by to aj tak všetko vybuchlo von.“ Povzdychol si. „Bol by to pre konkurenciu prekrásny dôvod k našej likvidácií. A ani by sa veľa nenadreli.“
„A čo mám s tým všetkým ja?“ Hneď mi to bolo jasné, len som potreboval vedieť, že je tomu naozaj tak.
„Ty Brooks, ty ich zachrániš.“ To uistenie ma veľmi nepotešilo. „Bol si predsa vo výcviku, takže by to pre teba nemal byť problém. Patríš k našim najlepším ľudom. A nikoho iného pre Stredozem teraz nemáme. Sám vieš, že sme nepočítali s otvorením projektu tak skoro.“
„Áno pravdaže,“ súhlasil som neprítomne. Nečakal som, že sa do Stredozeme dostanem tak skoro. Nebol som pripravený. Mal som síce bežný jazykový kurz pre Stredozem a základný výcvik stredovekých zbraní, ale aj tak som na to nebol pripravený. Nie psychicky. Chcelo sa mi kričať od šťastia a od zúrivosti, no bolo by to úplne zbytočné. Dostali by ma tam aj na silu.
„Kde by som ich mal hľadať?“
Scoot sa usmial, keď videl moju kapituláciu. „Poslednú správu máme z Roklinky, ale myslím, že pre teba to nebude mať žiadny význam. Pár programátorov sa na to pozrelo aby sme ťa aspoň tam dostali celého. Ale ani to ti nemôžem zaručiť.“
Kurva, kurva, kurva! Takže si už nemôžem byť ničím istý. Ani len tým či sa tam dostanem v jednom kuse.„ Predpokladám, že ma tam môžu aj zabiť, čo?“
„Predpokladáš správne.“
Vo mne nastal pocit ako by niečo zo mňa spadlo, no zároveň som mal srdce v hrdle a tlak mi od strachu stúpol bleskovou rýchlosťou.
„Máš hodinu na to, aby si sa pripravil,“ povedal mi ešte Scoot a potom zmizol za dverami. Samozrejme, moja príprava netrvala ani pol hodiny a už som stál na špirále, pripojený množstvom káblov o počítače a čakal. Úloha sa zdala nad moje sily. Nájsť deväť turistov niekde v Stredozemi a presvedčiť ich aby sa vrátili, že ich domov je niekde inde a toto je len sen, ktorí sa musí pre dobro všetkých skončiť. Videl som o tom už množstvo filmov a čítal knihy, ale nikdy som ani nemyslel na to, že sa mi to stane v skutočnosti.
V poslednej sekunde na Zemi som si spomenul, že som nenapísal závet. Vtom okamihu som sa ocitol v neskutočne skutočnej Stredozemi...